Pezinok
V okolí Pezinka je vyvinutých niekoľko typov mineralizácií s bohatou históriou ich ťažby od začiatku 14. storočia, kedy sú zachované prvé písomné zmienky o ťažbe zlata v tejto oblasti s prestávkami až do roku 1992, kedy tento rok možno považovať za ukončenie ťažby rúd v Pezinku. Pestrosť rudných mineralizácií robí túto lokalitu jednou z najzaujímavejších na území Slovenska. Samotné rudné telesá (s antimonitovou a pyritovou mineralizáciou) predstavovali pomerne rozsiahle ložiská aj v porovnaní s inými ložiskami na Slovensku. Napríklad rudné teleso pyritu na ložisku Augustín je najväčším rudným telesom v Malých Karpatoch s dĺžkou viac ako 1000 m a mocnosťou 60-80 m. Jednotlivé typy rúd boli počas rôznych období s väčšou alebo menšou ekonomickou úspešnosťou ťažené podľa vývoja dopytu a ostatných faktorov. Ako prvá začala v stredoveku ťažba zlata, neskôr od konca 18. storočia sa začína ťažiť aj pyrit a antimonit vyskytujúci sa na viacerých pomerne rozsiahlych ložiskách. Avšak dá sa povedať, že ťažba bola zisková iba počas krátkych období a počas ostatných období bola prevažne finančne dotovaná, resp. v novších obdobiach po vyťažení rudných telies bola orientovaná na prieskum a ťažbu pokračovania rudných štruktúr a vyhľadávanie nových rudných telies.
Aj napriek relatívnej ziskovosti alebo stratovosti ťažby v určitých obdobiach, ťažbe rudných telies v oblasti Pezinka a Perneku sú prisudzované niektoré významné míľniky v banskej ťažbe a spracovaní rúd na Slovensku. Ťažba pyritu v Pezinku a Perneku na konci 18. storočia bola prvá na území Uhorska a dala podnet aj na ťažbu pyritu v iných lokalitách Slovenska. Takisto prvá továreň na kyselinu sírovú v Rakúsko-Uhorsku vznikla v Cajle v roku 1848 a spracúvala pyritové rudy ťažené v Pezinku a Perneku. V súvislosti s ťažbou a spracovaním antimonitových rúd pri Pezinku bola v roku 1906 vybudovaná prvá flotačná úpravňa rudy v Uhorsku.
Rudné mineralizácie sú viazané prevažne na pruh metamorfovaných vulkanosedimentárnych hornín paleozoického veku (amfitolity, aktinolitické bridlice, ruly, sericiticko-chloritické fylity, kvarcity a hrubšie polohy grafitických bridlíc a grafitických fylitov) v staršej literatúre označované ako „pezinsko-pernecké kryštalinikum“. Táto zóna má šírku 4-8 km a dĺžku cca. 10 km. Tzv. produktívne zóny v pezinsko-perneckom kryštaliniku vystupujú v 5 rudných ťahoch:
- I. produktívna zóna: Pezinok-ložisko Kolársky vrch – Jablonové-ložisko Turecký vrch
- II. produktívna zóna: Pezinok-ložisko Rýhová, Augustín, Čmele – Pernek-ložisko Karol
- III. produktívna zóna: Pezinok-ložisko Čertov kopec – Pernek-ložisko Krížnica
- IV. produktívna zóna: Pezinok-ložisko Rybníček – Kuchyňa-ložisko Skalnatá, Kuchynská dolina
- V. produktívna zóna: východne od Skalnatej (medzi Skalnatou a lokalitou Modra-Piesok)
Ako vidieť, produktívne zóny prevažne smeru SZ-JV až S-J pokračujú v týchto smeroch aj do katastra ďalších obcí (napr. ložisko Turecký vrch v katastri Jablonového je pokračovaním ložiska Kolársky vrch v Pezinku, ložisko Karol v Perneku je pokračovaním ložiska Rýhová-Augustín-Čmele SZ od Pezinku, ložisko Krížnica v Perneku je pokračovaním ložiska Čertov kopec SZ od Pezinka a ložisko Skalnatá v Kuchyni je pokračovaním ložiska Rybníček SZ od Pezinku).
V prípade hydrotemálnych mineralizáciií tieto vystupujú pozdĺž poruchových zón alebo žilných štruktúr prevažne smeru SZ-JV až S-J. Tieto poruchové pásma pozdĺž ktorých dochádzalo k prieniku hydrotermálnych roztokov súvisia hlavne s výstupom granitového plutónu, ktorý vo vrchnom devóne až spodnom karbóne intrudoval do tejto oblasti. K ďalším fázam hydrotermálnych mineralizácií prichádzalo počas následných orogénnych procesoch.
Pôvodné syngenetické ložiská sú viazané na výskyt prvkov zo zdrojových hornín a ich migráciu počas variského orogénu, pričom k ďalšej redistribúcii niektorých prvkov mohlo lokálne dôjsť aj počas alpínskeho vrásnenia. Pôvodným zdrojom prvkov (Sb, Fe) boli čierne grafitické (bituminózne) bridlice a fylity. Ďalším zdrojom prvkov okrem grafitických bridlíc boli submarinnnopostmagmatické exhalácie bázického vulkanizmu s najväčšou pravdepodnosťou staropaleozolického veku. Staršie typy mineralizácií boli tiež postihnuté určitým stupňom kontaktnej a regionálnej metamorfózy, na čo poukazuje pomerne hojný výskyt pyrotínu v pôvodnej pyritovej mineralizácii.
Hydrotermálna mineralizácia
Zlatonosná kremenná hydrotermálna mineralizácia
Pezinok – Staré mesto (Altstadt)
Viditeľné zlato v oblasti Pezinka sa vyskytovalo jedine na lokalite Pezinok-Staré mesto. Zlato sa najprv získavalo ryžovaním náplavov z Limbašškého potoka a neskôr bolo objavené aj primárne ložisko s výstupmi Au-kremenných žíl na povrch. Ložisko je situované 1 km na Z až SZ od Kolárskeho vrchu v hornej časti údolia Limbašského potoka (v Slnečnom údolí pri Limbachu). Ložisko vystupuje v malom masíve granitoidov, ktorý sa nachádza uprostred komplexu metamorfovaných hornín. Nositeľmi mineralizácie sú kremenné žily, ktoré sú pravdepodobne geneticky späté s leukokrátnymi žilnými diferenciátmi granitov (pegmatity, aplity a žilné granity bratislavského granitového masívu). Kremenné žily vystupujú v poruchových a mylonitizovaných zónach granitoidných hornín. Mocnosti žíl dosahovali max. 60-64 cm. Ich priebeh bol značne nepravidelný, prevládal smer S-J až SZ-JV a to v priamom smernom pokračovaní Sb-štruktúr z prvej produktívnej zóny. Najbohatšie na zlato boli údajne 30-40 cm mocné žily bieleho kremeňa, s väčšou mocnosťou obsahy zlata klesali. Hlavnú žilu, ktorá dostala názov Terézia, doprevádzali ďalšie žily menšieho rozsahu. Obsah zlata v hrubších žilách bol do 10 g/t. Najbohatšie na zlato boli tenké žily, ktoré podľa historických dokumentov obsahovali až 78 g/t Au. Dĺžka ložiska dosahuje takmer 1 km, ale bilančné zrudnenie bolo vyvinuté len na krátkych úsekoch v dĺžke niekoľko desiatok metrov. Vertikálny rozsah zrudnenia od najvyššie položených kutacích jám po úroveň dedičnej štôlne Jozef dosahuje okolo 120 m.
Predpokladá sa, že Au-mineralizácia sa viaže na hydrotermálnu fázu granitovej intrúzie varískeho veku, kde bolo zlato pôvodne viazané na sulfidy, resp. kremenno-sulfidické žily a samotná Au-mineralizácia na lokalite Pezinok-Staré mesto vznikla ako výsledok sekundárneho uvoľnenia Au z takéhoto staršieho sulfidického zrudnenia (kremenno-sulfidickej mineralizácie). Túto hypotézu podporuje porovnanie niektorých aspektov Au-kremennej mineralizácie na ložisku Pezinok-Staré mesto s Sb-mineralizáciou na ložisku Pezinok-Kolársky vrch. Na ich spätosť poukazuje výskyt Sb-mineralizácie v granitoidoch s Au-kremennou mineralizáciou. Ďalej to podporujú výsledky štúdia primárneho geochemického poľa obidvoch zrudnení, v ktorých zvýšený obsah As a Sb koreluje so zvýšeným obsahom Au rovnako v čiernych bridliciah s Sb-mineralizáciou, ako aj v hydrotermálne alterovaných granodioritoch ložiska Limbach. Ďalším dôkazom tohto názoru je výskum, ktorý potvrdil výskyt Sb-mineralizácie priamo v kremenných žilách v granitoch bratislavského masívu a a tiež pseudomorfózy zlata po antimonite v rude na Kolárskom vrchu.
Väčšina zlatiniek je menších ako 0,2 mm, ale našli sa až 5 mm veľké hrudkovité agregáty zlata. Rýdzosť zlata sa pohybuje v rozmedzí 584 – 909.
Celkové množstvo zlata, ktoré sa na ložisku za celú históriu ťažby získalo sa odhaduje na 500 kg, pričom podiel zlata získaného z ryžovísk tvoril len veľmi malé percento. V období rozkvetu (na prelome 18. a 19. storočia) sa získavalo asi 2 kg zlata ročne (210 – 9430 g surového zlata). Najvyššia ťažba na ložisku bola údajne v roku 1827, kedy sa podľa úradných dokumentov vykázalo 20,75 kg Au. Toto obdobie bolo pravdepodobne najväčším rozkvetom pezinských zlatých baní. Naopak, v období úpadku sa získalo iba 300 g ročne. V období rokov 1858-1861 sa vyťažilo od 49 g do 500 g Au a od 6 g do 100 g Ag ročne.
Zlato z rudy sa získavalo amalgamáciou, čo umožňovalo ťažiť aj pomerne chudobné rudy s nízkymi a nepravidelnými obsahmi Au.
Príčinou ukončenia ťažby zlata bol nielen nízky obsah zlata v rude, ale hlavne nepravidelný vývoj žíl a ich náhle vykliňovanie.
Okrem banským spôsobom ťaženého zlata sa zlato nachádzalo aj v náplavoch Limbašského potoka. Pôvodné zlato, ktoré sa do náplavov dostalo zvetrávaním zlatonosných žíl, tvorí opracované plieškovité zlatinky. Vo vrchnej časti náplavov je pomerne zriedkavé, pretože zlatonosné náplavy boli preryžované už v začiatkoch zlatého baníctva v Malých Karpatoch a ich svedectvom je niekoľko zachovaných ryžovníckych kopčekov v Slnečnom údolí. Najväčšie ryžoviská, ktoré sa nachádzali v oblasti vodnej nádrže a chatovej osady, boli zničené pred vyše 200 rokmi, v čase najväčšieho rozkvetu baníctva.
Ďalšími akumuláciami zlata v tomto regióne sú lokality Pezinok-Kolársky vrch a Pezinok-Trojárová. Na týchto ložiskách sa zlato nachádza v mikroskopickej forme viazané na arzenopyrit. Na niektorých úsekoch týchto ložísk sa dokonca zriedkavo zistilo aj viditeľné zlato. Na lokalite Kolársky vrch sa s prestávkami od 18. storočia do roku 1992 ťažil antimonit, pričom ruda obsahovala aj mikroskopické zlato, ktoré sa však z koncentrátu pri úprave väčšinou nezískavalo. Vyťažené zlato spolu s arzenopyritom unikalo pri flotácii do odkaliska, kde sa takto nahromadilo vyše 1 t zlata. V roku 1940 začala prevádzka zrekonštruovanej úpravne pri ložisku Kolársky vrch, kedy sa do konca roku 1944 spracovalo 44.925 t flotačnej rudy s obsahmi 1,3 až 2,8 g/t zlata a popritom sa vydobylo okolo 40 t kusovej rudy s obsahom Au 3,5 g/t. Počas nasledujúceho obdobia ťažby v rokoch 1946 až 1991 sa v úpravni vo Vajskovej zlato z koncentrátu zhodnocovalo iba v rokoch 1961, 1962, 1963 a prvé tri mesiace v roku 1964, pričom celkový obsah vyťaženého zlata za toto obdobie sa odhaduje na viac ako 2 tony a striebra na 3,5 t. Zlato na tomto ložisku je viazané na tektonické poruchy, tzv. Zlatú žilu a Čiernu poruchu. Zlatá žila je vyvinutá v dĺžke 250 m a siaha do hĺbky 100-150 m pod povrchom. Hrúbka rudnej štruktúry je veľmi premenlivá a kolíše medzi 2-9,6 m. Paralelne vo vzdialenosti 100 až 150 m od Zlatej žily prebieha rudná štruktúra s názvom Čierna porucha viazaná na polohu čiernych bridlíc. Rudu v tejto poruche tvorí tmavosivý až čierny kremeň s jemne vtrúseným pyritom a arzenopyritom, ale zlatonosná je aj okolitá prekremenená hornina. Submikroskopické zlato je viazané v arzenopyrite. Zlatom bohaté sú najmä okrajové časti zonálnych kryštálov, kde sa obsah zlata pohybuje v priemer okolo 120 g/t. Nižší obsah zlata okolo 55 g/t sa zistil aj v pyrite. Na ložisku vystupuje niekoľko generácií pyritu a arzenopyritu, ale mladšie generácie sú na zlato úplne sterilné. Zásoby rudy na Zlatej žile sa odhadujú na vyše 2 mil. ton s obsahom 0,5-6,58 g/t Au, v priemere okolo 4 g/t. Na čiernej poruche sa vyskytujú úseky s obsahom až 11 g/t. Na ďalšom ložisku Trojárová, ktoré bolo overené vrtným prieskumom a následne aj prieskumnou štôlňou, je evidovaných ďalších 2,7 mil. ton rudy s obsahom 2 % Sb a 1,2-1,7 g/t Au. Pri inom variante výpočtu zásob rudy, ktorý počíta s vyšším obsahom Au bolo na ložisku Trojárová vypočítaných 82.000 t rudy s priemerným obsahom 6,12 g/t Au. To znamená, že sa na týchto ložiskách nachádza najmenej 8,5 ton zlata, pričom tieto ložiská zatiaľ nie sú využívané z dôvodu nepriaznivých ekonomických aspektov. V súčasnosti sú na týchto lokalitách vedené výhradné ložiská (chránené ložiskové územia a dobývacie priestory).
Oloveno hydrotermálna mineralizácia
Pezinok – Kolársky vrch-Pb
Tento typ mineralizácie sa zistil vrtom KV-29 situovaným na SZ od skončenia známeho rozsahu exploatovaného Sb-ložiska Pezinok-Kolársky vrch. Vystupuje pod nasunutými fylitmi kryštalinika, v kremencovom súvrství spodného triasu, a to v polohe kremito-sericitických bridlíc v hĺbke 96-96,10 m. Pozostáva z 5 cm mocného pásma konformných žiliek galenitu bezprostredne sprevádzaného kremeňom a karbonátmi. V nadloží žiliek sa sporadicky vyskytuje pyrit a v podloží šupinky hematitu. Pravdepodobne ide o veľmi mladé, azda alpínske zrudnenie.
Vrtom KV-14 situovaným asi 100-150 m na JV od predchádzajúceho sa v čiernych fylitoch nejaského stratigrafického postavenia zistilo žilníkové hniezdo hrubozrnného chalkopyritu so sfaleritom. Výskytu sa nevenovala väčšia pozornosť.
Antimonitová hydrotermálna mineralizácia
Pezinok – Kolársky vrch-Sb
Je to najvýznamnejší typ hydrotermálnej mineralizácie v Malých Karpatoch. Ložisko sa stalo predmetom záujmu už v minulosti. Začiatky ťažby siahajú do rozhrania 18. a 19. storočia (r. 1790). V ďalšom období Sb-rudy ťažili pravdepodobne iba drobní súkromní podnikatelia, hlavný záujem sa sústredil na ložisko Pernek-Krížnica. V súvislosti s obnovením ťažby sa tu r. 1906 postavila flotačná úpravňa rúd, ale ťažba zakrátko zanikla. Intenzívnejšie sa rozvinula až r. 1940 a okrem krátkeho prerušenia 1947-1951 pretrvala až do r. 1992. Časť ložiska bola v r. 1958-1968 exploatovaná povrchovo.
Ložisko je situované v produktívnej zóne pezinsko-perneckého kryštalinika so starším pyritovým zrudnením – uprostred kryštalických bridlíc (amfibolitov, aktinolitických bridlíc, rúl a pod.) so žilnými telesami granitoidov. Zrudnenie sa viaže na mohutnú poruchovú zónu, resp. šošovku detailne zvrásnených a petrograficky variabilných bituminóznych (grafitických) bridlíc a grafiticko-sericitických fylitov, ojedinele vystupuje aj v granitoidoch. Rudonosná šošovka SZ-JV smeru so sklonom 60-90° na SV ako aj JZ je rozčlenená na niekoľko častí, a to početnými polohami hornín s menším obsahom grafitu, šošovkami a zónami bohatého prekremenenia s dĺžkou niekoľko desiatok metrov, v ktorých sa vo zvýšenej miere koncentruje arzenopyrit, chalkopyrit a tiež antimonit a často sú nositeľmi najkvalitnejšieho zrudnenia. Vlastné zrudnenie je nepravidelne vyvinuté v podobe impregnácií, hniezd, náletov a krátkych žiliek. Celá zóna má až 50-70 m mocnosť s náznakmi zrudnenia v dĺžke do 1 km, mocnosti bilančného zrudnenia sa pohybujú od 10 do 40 m (v priemere okolo 20 m) so smernou dĺžkou 300-500 m a hĺbkovým dosahom do 60-100 m. Okolité horniny sú hydrotermálne premenené. Ide asi o tektonický relikt zrudnenéh kryštalinika nasunutý na mladší, slabšie metamorfovaný komplex (harmónske súvrstvie) Okrem hlavnej mineralizovanej poruchovej zóny sa v jej podloží zistilo horizontálne uložené (s úklonom 5-20° na VJV) a tektonicky na bloky rozbité rudné teleso mocnosti 3,5-8,2 m (s obsahom Sb 5-10 hmot. %, miestami aj viac) so súvislou 0,1-0,5 m mocnou polohou kusovej rudy. Usudzuje sa, že toto teleso vzniklo metasomatickým zatlačením pôvodného slienitého horizontu. Toto zrudnenie sa pokladá za stratiformné.
Mineralizácia vznikla v troch prínosových periódach (1. kremenno-pyritovo-arzenopyritovej, 2. antimonitovo-karbonátovo-kremennej, 3. antimonitovo-kermezitovej). Zaujímavé sú v rudách zvýšené obsahy Au, ktoré sa zistili už pred druhou svetovou vojnou. Usudzuje sa, že Au je viazané na výrazné tektonické štruktúry generálneho ložiskového smeru, ktoré vyúsťujú do antimonitovej ložiskovej akumulácie, resp. sú jej smerným alebo hĺbkovým pokračovaním. Ako zlatonosné sa javia vyvalcované šošovky čiernosivého kremeňa s dispergovaným arzenopyritom (prípadne aj pyritom), ktorý je zastúpený aj v okolitých horninách. Zlatonosné štruktúry Sb-ložiska sú smerne zhodné so zlatonosnými žilami v oblasti Pezinok-Staré mesto , no ich priestorový vzťah sa nezistil. Z mineralogického hľadiska je ložisko známe najmä výskytom Sb-oxidov (kermezitu, valentinitu), ktoré sa nachádzali aj hlboko pod oxidačnou zónou ložiska. Na základe novších výskumov patria medzi primárne minerály, čo potvrdzuje aj experimentálne štúdium. Oxidačná zóna je vyvinutá do hĺbky asi 10 m, zo sekundárnych minerálov tu vystupuje najmä limonit, malachit, valentinit, senarmontit a i.
Okrem uvedeného ložiska vystupuje Sb-mineralizácia v katastri obce vo všetkých produktívnych zónach pezinsko-perneckého kryštalinika so starším kyzovým zrudnením. Na kyzovom ložisku Perdinand-Karol, asi 1 km na JV od Sb-ložiska pod Kolárskym sa zistilo slabé Sb-zrudnenie vo forme impregnácií v grafitických fylitoch, aktinolitických bridliciach a hydrotermálne premenených granitoidoch, uplatnila sa tu hlavne najstaršia peróda mineralizácie (pyrit, arzenopyrit, ojedinele hniezda löllingitu). Bezvýznamné prejavy sú známe aj z produktívnej zóny s kyzovými ložiskami Kristína, Nádej a Augustín. Na ďalšom ložisku tejto rudonosnej zóny – Rýhová – sa našli hniezda berthieritu sprevádzaného arzenopyritom. Na ložisku Augustín sa Sb-zrudnenie zistilo štôlňami Čmele I a Čmele II, zastúpené je hniezdami celistvého antimonitu, ktorý tvorí v asociácii s kermezitom tiež jemné impregnácie, povlaky a nálety na puklinách aktinolitických a grafitických bridlíc. Ďalšie výskyty sa zistili v oblasti Rybníčka, Hrubého ostrého kopca (južne od Čertovho kopca), ako aj v niektorých vrtoch (AP-3, AP-4, AP-5). V poslednom období sa zistili antimonitovo-kremenné žilky aj v granitoidnom masíve Staré mesto.
Neisté genetické postavenie vo vzťahu k Sb-mineralizácii majú žily mliečnobieleho kremeňa so zvyškami po sulfidoch (povlaky limonitu a malachitu) sledované pingami severne od Malej pezinskej homole.
Mineralizácia je nízkotermálna, resp. epitermálna alebo teletermálna, geneticky priamo, ale najmú nepriamo závislá od intruzívnej činnosti granitovej magmy a s ňou spätej metamorfnej a hydrotermálnej aktivity počas varískeho plutonizmu. Migrácia sulfidov mohla pokračovať lokálne aj v období alpínskych orogénnych procesov; mineralizácia čiastočne vznikla aj metasomaticky. Takto vytvorené metasomatické teleso na Sb-ložisku sa javí oveľa mladšie ako hlavná masa zrudnenia. Za primárny zdroj Sb-rúd sa v súčasnosti považujú čierne (grafitické, resp. bituminózne) bridlice so syngeneticky akumulovaným obsahom Sb, ktorý mohol premigrovaním vytvoriť sekundárne rudné akumulácie ložiskovej povahy. Ukazuje sa prijateľná predstava o polyfázovom vzniku Sb-zrudnenia. Okrem toho sa na Sb-ložisku prekrýva polyfázová Sb-mineralizácia so zlatonosnou As-mineralizáciou.
Kvalita rudnej výplne je premenlivá. Roku 1944 kolísali obsahy Sb v priemere od 1,62 do 1,77, obsah As 0,88. Neskôr ťažené rudy obsahovali od 1,7 do 2,5 % Sb a 0,8 až 1 % As. Obsahy Sb v rudách s prevládajúcim pyritom 0,11-0,59 %. Údaje z posledného obdobia ťažby: Sb 1,2-1,7 %, As 1,0-1,3 %, Cu 0,01-0,3 %, S 1,8-2,0 hmot. %. V období rokov 1946-1991 sa vyťažilo a v úpravni spracovalo 1.086.599 t rudy s priemernou kovnatosťou 1,77 % Sb. Z toho sa v úpravni vyrobilo 10.967 t kovu Sb v koncentráte. Ruda je ťažko upraviteľná, Sb je zastúpené až 50 % v oxidickej forme. Napriek plánovanej výťažnosti zo začiatku 80. rokov 20. stor., keď sa počítalo s výťažnosťou 64 % a kovnatosťou koncentrátu na 22 % bola v skutočnosti výťažnosť len okolo 50 % a kovnatosť koncentrátu sa pohybovala na rozmedzí 17 %. Obsahy Au na základe viacerých údajov z rôznych období: v rude 1,41 g/t, resp. od 0,7 do 9,3 g/t, lokálne až 5-10 g/t, v koncentrátoch 6-12 g/t, max. 10-15 g/t. Obsah Au v bridličnatej hornine s hniezdom pyritu – 0,081 g/t. Obsahy Ag v koncentrátoch 106-132 g/t. Z technologického hľadiska sa tu rozlišuje niekoľko typov rúd: a) Sb+As+Au, s lokálnymi prechodmi do čistých Sb-rúd, s pomerom jednotlivých prvkov 2:1,2:0,0002; b) As+Au+Sb s pomerom Au:As 1:500 a obsahom Sb pod 1 %; c) As;Au s nepatrným až nulovým obsahom Sb.
Pyritová mineralizácia
Tento veľmi rozšírený typ mineralizácie, vyvinutý v celej širokej oblasti pezinsko-perneckého kryštalinika a nepatrne aj na iných miestach Malých Karpát, je v celej svojej pestrosti zastúpený najmä v chotári Pezinka, kde sa v minulosti stal objektom intenzívnej ťažby a ekonomického využívania.
Začiatky exploatácie pyritových rúd, podobne ako v oblasti Perneka, siahajú do konca 18. stor. Pozornosť bola orientovaná najmä na ložisko Ferdinand-Karol na SZ od mesta. Úplne sa rozvinula až v druhej polovici 19. stor., čo súviselo s výrobou kyseliny sírovej v miestnej továrni, prvej svojho druhu v bývalom Rakúsko-Uhorsku. Ťažba r. 1896 v oblasti Pezinka v dôsledku konkurencie kvalitnejších zahraničných a smolníckych kyzov zanikla. Okrem uvedeného ložiska sa pyrit v obmedzenej miere dobýval aj na ložisku Čmele, Augustín a Rýhová. R. 1952 sa z Pyritovej štôlne v oblasti Kolárskeho vrchu vyťažilo pre potrebu CHZJD v Bratislave 3540 t rúd s obsahom S 16,86 hmot. % Dodávky sa však pre slabú kvalitu suroviny neuskutočnili. Kvalita rúd pezinských ložísk bola o niečo horšia ako rúd z Perneka. Samostatné údaje o množstve vyťaženej suroviny na ložiskách v oblasti Pezinka nie sú známe, uvádzajú sa iba komplexné množstvá spolu s ložiskom v oblasti Perneka. V období rozkvetu v r. 1850-1896 sa vyťažilo 114.000-118.000 t kyzových rúd s obsahom okolo 20 % S.
Akumulácie rúd sa vo väčšine prípadov viažu na mocnejšie polohy čiernych (grafitických) bridlíc a grafitických fylitov vystupujúcich v zónach aktinolitických bridlíc uprostred amfiboitov spodnopaleozoického veku. Ležia v tzv. produktívnych zónach pezinsko-perneckého kryštalinika. Generálny smer všetkých ložísk je SZ-JV.
Pezinok – Kolársky vrch-Fe (Pezinok-Cajla)
V prvej produktívnej zóne sú ložiská a výskyty úzko späté so súvislým amfibolitovým pruhom medzi Starými horami (Altenberg) a Kolárskym vrchom. Pozoruhodnejšie rudné koncentrácie sa ďalej uvádzajú od JV smerom na SZ. Južne od Fabiánovho mlyna sa zistilo vtrúseninové zrudnenie, a to najmä v 8-10 m širokom a 200 m dlhom pruhu amfibolitov. V minulosti k najvýznamnejším v tejto oblasti patrilo ložisko Ferdinand a Karol (Karolína) situované asi 700-1000 m na JZ od Sb-ložiska. Tvorili ho dve samostatné viac metrov mocné paralelné polohy so sklonom 60-90° na Z aj V situované v aktinolitických bridliciach. Do hĺbky a smerne ložisko vykliňovalo. Vyťažené bolo už v minulom storočí, tvorili ho kvalitné kompaktné sulfidicko-kremenné a najmä impregnačné rudy v amfibolitoch. Ďalšie ložiská a výskyty sa nachádzajú v oblasti Sb-ložiska pod Kolárskym. Nafárané boli viacerými štôlňami (Antimonitovou, Medzipatrovou, Strednou a Pyritovou). Sú tu sulfidmi impregnované zóny, menšie rudné polohy max. 100-120 m dlhé a niekoľko metrov mocné, ako aj hniezda a kratšie nadurené šošovky tvorené kompaktnými rudami. Rudy vystupujú na styku amfibolitov s grafitickými bridlicami. Menšia poloha pyritovo-pyrotínovo-kremennej rudy sa v minulosti ťažila v Pyritovej štôlni.
Rýhová-Augustín-Čmele
Druhú, najbohatšiu produktívnu zónu pyritového zrudnenia v Malých Karpatoch predstavuje niekoľko ložísk. Z nich najvýznamnejšie je ložisko Augustín. Nachádza sa pri ceste Pezinok-Pernek, na JV od kóty Čmele. Leží uprostred amfibolitov, v aktinolitických bridliciach, ktoré sa striedajú s grafitickými a grafiticko-kremitými bridlicami. Rudné telesá majú komplikovaný tvar, smerne sa rýchlo menia, predstavujú ich konkordantne uložené lavicovité, šošovkovité a hniezdovité akumulácie s ostrým ako aj pozvoľným prechodom do okolitých hornín, smerom do vrchu, do strán a do podložia rýchlo prstovito vykliňujú a prevádza ich rad menších šošoviek. Rudonosná zóna má dĺžku 1000-1160 m, smer na SZ-JV, úklon 40-70° na SV a V. Mocnosť zrudnenia dosahuje max. 60-80 m. Na ložisku sú zastúpené všetky hlavné typy rúd; ich kvalita, štruktúry, textúry a mineralogické zloženie sa mení. Najmä v JV časti ložiska sú spodné a okrajové partie rudných telies silnejšie metamorfované a pyrotinizované. V Hrubej doline, asi 1 km na JV od ložiska Augustín sa nachádza menší rudný reví, rsp. ložisko Rýhová. Rovnomennou štôlňou na ľavej strane potoka sa nafáralo nadurené rudné teleso v podobe ložných žíl s impregnačnými zónami v biotitických a grafitických fylitoch, ktoré tvoria vložky v amfibolitoch. Kremenno-grafitovo-pyritoá ruda je v priamom styku s výbežkom muskoviticko-biotitického granitu. Na východe je ložisko tektonicky prerušené. Niekoľko metrov od predchádzajúcej štôlne sa Bezmennou štôlňou (nazývanou tiež štôlňa Hermína) na pravej strane potoka zistilo zrudnenie v amfibolitoch. Juhovýchodným pokračovaním ložiska Augustín sú menšie rudné šošovky ložiska Nádej a oveľa menšieho ložiska Kristína, ktoré je vzhľadom na malé rozmery a silnú pyrotinizáciu rúd nebilančné. Asi 400 m na juh dolu potokom leží ložisko štôlne Michal. Zrudnenie sa nachádza v amfibolitoch alebo v svoroch a svorových rulách na okraji amfibolitov.
Čertov kopec
V tretej produktívnej zóne ide o menšie nesúvislé výskyty predstavované chudobnejšími rudnými šošovkami v grafitických a aktinolitických bridliciach. Šošovky do hĺbky vykliňujú alebo sú uťaté tektonickými poruchami. Kremenno-grafitovo-pyritové rudy majú síce vysoké obsahy S, ale z praktického hľadiska sú bezvýznamné. Vystupujú na SZ od Rybníčka a JJZ od Čertovho kopca, kde sa preskúmali tri samostatné tektonicky silne vyvalcované šošovky. Najväčšia z nich sa nafárala štôlňou Ján III. Je súčasťou ložiska Čertov kopec s dĺžkou cca. 80-120 m, mocnosťou 20-30 m, smeru SZ-JV, s úklonom 40-70° na SSZ a s obsahom 15,75 %.
Rybníček
V štvrtej produktívnej zóne sú väčšie rudné telesá zriedkavé. Silne metamorfované rudy majú veľa pyrotínu, tvoria väčšinou rozptýlenú zložku v mase grafitických a aktinolitických bridlíc a amfibolitov, koncentrované sú okolo väčších kryštaloblastov amfibolov a majú nebilančné obsahy S (3-5 %). Vystupujú 1,7 km na S a 1 km na V od Rybníčka. Otvorené boli štôlňami Rybníčky.
Pyritová mineralizácia na všetkých týchto ložiskách je jednoduchá, monotónna, tvorená najmä pyritom, v silnejšie metamorfovaných častiach zrudnenia aj pyrotínom, akcesoricky sú zastúpené aj ďalšie sulfidy (chalkopyrit a sfalerit). Intenzita metamorfózy ubúda v produktívnych zónach od JV smerom na SZ, zvlášť intenzívne sa uplatnila v štvrtej produktívnej zóne prebiehajúcej okrajom modranského granitoidnéh masívu. Na ložiskách bolo vyčlenených niekoľko typov rúd s pozvoľnými prechodmi. Najvýznamnejšie sú grafitovo-kremenno-sulfidické zvyčajne bez pyrotínu; kremenno-sulfidické so zvýšenými obsahmi pyrotínu; amfibolicko-sulfidické s rozličným pomerným zastúpením minerálov amfibolovej skupiny a hlavných sulfidov. Všetky tieto typy rúd majú ekonomický význam. Ďalšie menej významné typy rúd: zrudnené amfibolity, resp. akcesorické pyrity v magmatogénnych amfiboitoch; pyritom a pyrotínom zrudnené metamorfity (tmavé bridlice až ruly) – geneticky je to typické sedimentárne a čiastočne biochemické zrudnenie. Osobitnou skupinou sú hydrotermálne alebo metamorfne premigrované sulfidy v podobe žiliek a zhlukov v samotných starších rudách a horninách. Miestami majú rudy páskované textúry, ktoré sa v dôsledku silnejšej metamorfózy strácajú.
Názory na genézu pyritového zrudnenia v Malých Karpatoch neboli jednotné, až počas prieskumných prác od r. 1952 sa zhromaždili údaje na nové genetické závery. V minulosti sa považovalo za hydrotermálne, späté s postvulkanickou činnosťou granitovej magmy hercýnskeho, príp. neoidného veku alebo za likvačné, likvačno-magmaticko-pneumatolytické, pneumatoliticko-hydrotermálne až hydrotermálne. Podľa súčasných výskumov sa pokladajú ložiská za pôvodne submarinno-exhalačné, submarinno-exhalačno-sedimentárne, vulkanogénno-sedimentárne, syngeneticko-sedimentárne, syngenetické submarinno-exhalačné, exhalačno-sedimentárne a stratiformné. Zrudnenie v grafitických bridliciach sa považuje aj za syngenetické a biogénne. Syngenetický pôvod zrudnenia dokladá aj izotopické štúdium S, časť síry má biogénny pôvod. Hlavná masa mineralizácie sa geneticky viaže na bázický (ofiolitový) vulkanizmus, submarinný diabasový vulkanizmus predvarískeho kaledónskeho, resp. staropaleozoického veku. Na výsledný charakter mineralizácie vplývala varíska a alpínska kontaktná a regionálna metamorfóza, pričom dochádzalo k mobilizácii a redistribúcii sulfidov a rudy sú v rôznom stupni metamorfované.
LITERATÚRA:
KODĚRA, m. a kol., 1990: Topografická mineralógia Slovenska. 2. diel. Veda – Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 917-932.
WITTGRÚBER, P., TUČEK, P., VITÁLOŠ, J., 2001: Dejiny baníctva v Malých Karpatoch. Historická štúdia. Road, Bratislava, 23-25.
ANDRAŠ, P., UHER, P., STANKOVIČ, J., KOTULOVÁ, J., 1999: Mineralogická a geochemická charakteristika mineralizácie v štôlni Ernest v Limbachu (Malé Karpaty). Mineralia Slovaca, 31 (1999), 283-290.
BAKOŠ, F., CHOVAN, M. et al., 2004: Zlato na Slovensku. Slovenský skauting, Bratislava, 2004.
SOMBATHY, L., 2004: Baníctvo v Pezinku po 2. svetovej vojne. In Spravodaj 2-4/2004, Bevex-banský výskum spol. s r. o, 115-119.
BAKOŠ, F., 2004: Vývoj pezinského zlatého baníctva do konca 19. storočia vo svetle najnovších geologických výskumov. In Spravodaj 2-4/2004, Bevex-banský výskum spol. s r. o, 85-86.
